Tu je malý výber z trinástich skladačiek – príbehov.
Odhalím vám v nich okamihy svojho života. Vďaka nim som objavil seba a svoj život.
Nájdite i vy silu prítomného okamihu a zvoľte si nádherný život ukrytý v maličkostiach okolo vás.
Tam vonku, na lúke plnej kvetov sedí Chlapček, pozorne vás počúva a usmieva sa ...

Niekedy dávno – možno to bolo včera, som sa prechádzal v daždi. Nikto ma nesúril. Voľný ako vták a šťastný. Sadnem si do trávy a zázrak!
Niečo alebo niekto ma preniesol na lúku plnú kvetov, chrobákov, zvierat a dážďoviek.
Všetko sa usmievalo, nik nebol smutný. Bol som tu len ja a oni.
Áno, zvláštni to ľudkovia. Vysokí asi sedemdesiat cm, červený kabátik s bielym golierikom, zelená košieľka, modré nohavice a taká divná čiapka s guľatým chocholom. Červené črievice a v nich žlté šnúrky. Títo ľudkovia boli smiešne oblečení, ale stále vysmiati.
Nikdy predtým a už ani nikdy potom som ich nevidel, ale práve vtedy mi pripadali ako dar z neba, akoby tu boli odjakživa.
Neskôr som sa dozvedel, že oni tu sú od stvorenia sveta, chránia ho a... viac v knihe Chlapček.

„Vy, ľudia, ste zvláštni, vyrábate, aby ste mohli ničiť.
Študujete súvislosti mnohých javov na Zemi, ale zabúdate pritom na seba, na lásku, na rodinu, na priateľov. Snažíte sa pochopiť všetko nehmotné a neviete žiť v prítomnosti. Zabúdate, že život je chaos a aj napriek tomu mu priraďujete zákonitosti fyzikálneho sveta.
U nás v raji má každý škriatok na starosti jeden predmet. Môže to byť kameň, strom, kaluž, more, most, bicykel, snežienka, kvetináč, ale i každý človek má svojho škriatka, ktorý mu pomáha, stará sa o neho. Vy mu hovoríte anjel strážny. A máte pravdu!
Tento škriatok musí mať krídla, aby bol kedykoľvek pripravený zasiahnuť a ochrániť váš krehký život.“
„Chlapček, neviem, ale podľa mňa neživé veci nemôžu mať ochrancov. Napríklad televízor, lyžica, video, stôl... Tieto predmety slúžia človeku,  ako ich môže niečo chrániť?“
„Kedysi dávno, pred šestnástimi miliardami rokov, keď vznikala Zem, prišli k vám z inej dimenzie bohovia. U nich bol svet práve na konci, a tak hľadali...
viac v knihe Chlapček.

Pochytil ma strach  ako bude reagovať okolie, moji známi. Nebudú ma považovať za blázna?
Chlapček vedel, na čo myslím.
Stisol mi ruku a pohladil kameň, ktorý sa z ničoho nič pri nás objavil. Prebehla mnou neuveriteľná energia. V priebehu stotiny sekundy ma pohltilo bilión obrazov, útržkov dejín, ktoré sa odohrali a boli zachytené v tomto nevábnom, šedom a chladnom kameni.
Uvidel som piknik Napoleona, prvé milovanie sedliačky a následníka trónu, stekanie krvi a nárek mŕtvych vojakov na bojovom poli, pocestného ležiaceho v tieni stromu, vlka ako sa snaží podkopať a vyštvať ukrytého zajaca z nory pod skalou, letiaceho motýľa a kvety.
Videl som nádhernú lúku, plnú života, pochod mravcov, mladú lastovičku ako stavia svoje prvé hniezdo, tehotnú mamičku a jej manžela, ktorí si navzájom niečo šepkajú, ich pohľady plné lásky.
Vyľakal ma výbuch letiaceho objektu... viac v knihe Chlapček.

„Vieš prečo Voda?“ v hlave sa mi šíri otázka a Chlapček sa opäť zabáva na tom ako ma telepatia vždy prekvapí.
„Zatiaľ som na to neprišiel, prečo mi ukazuješ tieto, pre človeka bežné veci. Ale jedno viem určite, začínam sa na ne pozerať inak.
Ukazuješ mi obrazy, ktoré som v skutočnosti pre svoju zaslepenosť nechcel vidieť.“
„Si môj chránenec a rád ti ukážem toho čo najviac.
Rozhodnutie, ktoré sa chystáš urobiť, je náročné a vyžaduje si mnoho informácií. Čím viac nových poznatkov budeš mať, tým lepšia a zodpovednejšia bude tvoja odpoveď. A keď budeš mať, čo i len najmenšiu pochybnosť, na to sme tu my, škriatkovia, aby sme ti ukázali správny smer.
Dotkni sa vody! Je jedinečná, však? Prelieva sa, vyplňuje aj tú najmenšiu škáročku. Je bez vône, bez zápachu a predsa, keď sa nadýchneš, cítiš v nej život. Vieš, že... viac v knihe Chlapček.

Bolesť doznieva. Je mi lepšie, ale spať už nemôžem. Stojím v záhrade a počúvam. Spev vtákov je nádherný. Ako je to možné, že som si to nikdy predtým nevšimol?
Bolesť pominula a ja sa začínam usmievať. Mohlo by to trvať večne. Počujem zvuky, šuchot, šramot, cvrlikanie, vŕzganie, buchot, klepot. Orchester babičkinej záhrady. Raz chrbát, inokedy tvár, natáčam k slnečným lúčom.
Príjemné.
Moju pozornosť získava mravec. Je zabratý do práce. Píli, behá, prenáša. Presúva vetvičky, lístie i malé kamienky. Robí to s usilovnosťou a pokorou. Na to, že je taký malý, si toho berie na seba príliš veľa. Dvoj až päťnásobok svojej hmotnosti zvláda bravúrne a bez reptania.
Príjazdová cesta je čistá. Žiaden kamienok, nečistota tu už nie sú. Všetko je pripravené na príchod kráľovnej. Slávnosť musí byť tip-top.
Bol som zvedavý, čo mravec urobí, keď mu jeho prácu zničím. Vstupné diery som zapchal a... viac v knihe Chlapček.

Som boháč. Našiel som  svoj poklad! V radostnom opojení vôbec nevnímam okolie. Otvorením truhlice som porušil nosné laná pavučiny.
Padá. Mám ju na hlave, chrbte i rukách. Začínam si uvedomovať, že ma niečo drží, zviera, je to lepkavé a páchnuce. Cítim, že mi po krku niečo lezie. Je to pomalé, mohutné a ťažké. Strach ma ochromil. Nerozmýšľam, údy neposlúchajú. Trvá to večnosť!
Veko z truhlice padá. Rachot. Pravá ruka sa mi uvoľnila. Hýbem sa, snažím sa chytiť to niečo na mojom krku. Je to veľké ako holúbäcie vajíčko, studené a neskutočne sa to mrví.
Natáčam ho k svetlu. Aú, on ma pohryzol! Obrovský križiak napadol moje prsty!
Kašlem na poklad, preč, rýchlo preč! Utekám z tohto prekliateho miesta... viac v knihe Chlapček.

Stojím na kopci plnom ľudí. Tváre strhané, unavené od neustáleho čakania. Čo tu chcú?
Som neutrálny a tichý pozorovateľ.
Prichádzajú kati. Popravčia čata. Bičujú, smejú sa mu. Postrkujú, bodajú, ženú ho pred sebou.
Je to otrok?
Skrvavená tvár, ruky plné modrín, chrbát od biča. Na hlave bodliak? Nie, je to tŕňová koruna! Hnusné, má ju vtlačenú v koži. Ó, Bože, jeho mäso, rany samá krv.
Už to nie je človek, len sa na neho podobá. I zviera by už dávno zdochlo. Stále ide, zdoláva kaluž, piesok na ceste, dieru... nesie kríž!
Nikto ho nebráni. Strach je väčší. Radšej si skryjem tvár, nemôžem, nechcem, mám rodinu, zabili by ma, takou žobračou si ruky nepošpiním, utečiem, nemôžem sa na to pozerať, hlasy zovšadiaľ.
Cítim ich prosby, povzdychy, ľútosť, bolesť. Každý to vie.
„Všetci ste zbabelí!“ Výkrik zaniká v dave.
Brána sa otvára, vstupuje na miesto zvané lebka. Je tu odpad, zdochliny, mŕtvoly... viac v knihe Chlapček.

Ja a Chlapček spojení v jednu bytosť. Každá myšlienka, obraz, úsmev, povzdych, všetko je odhalené. Čo cítim ja, cíti i Chlapček, a naopak, všetko, čo vidí on, sa odzrkadľuje vo mne.
„Ó, Bože môj!“
Ak by sme túto schopnosť mali na zemi, čomu všetkému by sa dalo zabrániť! Koľko dobrého vykonať. Vysadiť nový strom, poliať kvetinu, pohladiť babičku, pobozkať lásku, povedať jej prepáč, odpusť mi moju chybu, vyliezť na vrchol nedostupnej hory, len tak si kúpiť čokoládu, zjesť ju a byť aspoň na chvíľočku šťastným.
„Chcem vidieť hviezdy, Chlapček! Chcem sa po nich poprechádzať.“
„Prečo nie, chránenec môj. Časový tunel nás dovedie, kam len budeš chcieť. Môžeme sa zastaviť na Marse, Neptúne, Plute, ba i kométu si stopneme a urobíme na nej hĺbkovú kontrolu. Stačí si len zaželať.“
„Mars, pozrime si nášho tajomného suseda. Čo je to za planéta, sídlia na nej mimozemšťania? 
Viem, už som absolvoval jedenásť skladačiek a moje poznatky by mali byť na patričnej úrovni, ale... viac v knihe Chlapček.